Toto som si uvedomila po niektorých konverzáciách s pár ľuďmi...Nie vždy som bola ten typ, čo sa dokáže porozprávať s hocikým a nenaštvať sa. Veľakrát mi padlo zaťažko vziať názor niekoho druhého bez toho, aby som sa cítila dotknutá. No počas posledných mesiacov mi došlo, že nie každý zmýšľa vo veciach spôsobu komunikácie rovnako, alebo podobne, ako ja.
Obyčajne to začína tým, že sa pripojím, alebo som pozvaná do nejakej diskusie, kde sa preberá nejaká vážnejšia, aj menej vážna téma. Samozrejme, každý máme svoj názor na oblasť, ktorá sa diskutuje. No po pár prehodených myšlienok medzi sebou sa jeden z diskutujúcich partnerov do mňa púšťa. Vraj som blbá. Hovorím si, fajn. Vraj som neskúsená, neviem, o čom hovorím a podobne..No, ak mám pravdu povedať, dobre...veď máte právo na vyjadrenie postojov...A zamyslím sa, čo sa to vlastne stalo...Ono to nezačalo len tak. Začalo to presne v momente, kedy som s úsmevom podhodila svoj pohľad na vec a na záver prihodila úctivú vetu, a poznámku: podľa mňa. Páni moji. To bolo. Môj pohľad na vec totiž nebol totožný s pohľadom všetkých diskutérov. No fajn. Veď nič sa nedeje. No ich hnev a osočovanie sa stupňovalo úmerne s mojim pokojným odpovedaním na poznámky a tým, že som ochotne priznala, že sa nielen môžem mýliť, ale že môj kolega v diskusii môže mať pravdu tiež, alebo ju máme obaja z istej časti...
Viete, toto človek nedostane do vienka, nenaučia ho to rodičia. Musí sa to človek naučiť sám. S pokojom sa zhovárať na nejakú tému a pripustiť si chybu, nenechať sa strhnúť urážkami a ostať pri svojom názore, podať ho ako niečo relatívne, naďalej sa správať k ľuďom, s ktorými sa zhovárate úctivo...to je vec dospievania. Aj ja som sa to učila. Triezvo hľadieť na názory druhých, aj na ten svoj. Uvedomila som si aj, že čím som v diskusii k niekomu slušnejšia a milšia, tým v tom druhom vyvolávam väčší hnev...Hm, áno, som blbá. Pretože som sa naučila, že som tvor omylný a že aj ten druhý je tvor ľudský, ktorý si zaslúži rešpekt..
