25 years and my life is still....Počula som v piesni Lindy Perry...Neviem, čo všetci robia s tými polokruhlinami.....ani by som si nevšimla, že ich mám...ale uvedomila som si, že polokruhlina je niečo ako Boží zásah do celého desaťročia, kedy človeku predostrie predchádzajúcich 5 rokov jeho života, aby sa dotyčný rozhodol, či chce takto zakončiť celú dekádu...
Linda má pravdu. Mám 25 a môj život je vlastne príliš nepohyblivý. Odvšadiaľ počúvam, aké zážitky by som ako 25 ročný človek mala mať, ako by som mala žiť, čo všetko mám mať za sebou a čo mám pred sebou...Nemôžem tvrdiť, že som za tých 25 rokov nezažila nič. Že som nikde nebola, nič neurobila, nič nedokázala...či aj áno? Neviem to posúdiť. Nepoznám všetky spoločenské mierky. Podľa niektorých z nich by som vlastne ale mala mať oficiálne už jedno dieťa na krku, prinajmenšom som mala byť už tehotná....Mať stabilnú prácu, aktuálneho budúceho manžela, plány na najbližší rok.....a ja ani neviem, čo budem robiť zajtra...
Nepociťujem zmeny, ktoré by ma až tak zasiahli, možno len inak zmýšľam....či to mali všetci na mysli, s tým dospievaním? Ľudia...tí ma vidia ako dospelú....ja sa pýtam podľa Lindy: O čo vlastne ide??
Cestou do práce stretnem partiu malých školákov, sedia na lavičke na zastávke a niečo si šepkajú. Podídem bližšie a oni prestanú. By ma zaujímalo, o čom si šepkali.....Slušne ma pozdravia Dobrý deň. Dobre. Tak už aj na tých špuntov pôsobím staršie? Či je to tým, že mám vážny pohľad? Odkiaľ sa vlastne ten vážny pohľad vzal? Veď ja vážna bývam nerada. To tá spoločnosť....Naučila ma to. Teda, naučila som sa to ja. Podvedome. Od nej. Lebo vraj mám. Už nie som teenka. Už by som mala mať v sebe trošku vážnosti.
25 years and my life is still, try to get that hill of hope...ale kde je ten vrchol nádeje? V čom? Nik mi nepovedal. Sama ho nevidím. Možno som len slepá. Možno ho vidieť nechcem. A možno mi ho ukázali. Len som ho nechcela vidieť. Pretože ten vrchol nádeje vidím srdcom inde, ako oni. Mám ísť za ním? Či za tým ich? Veď to nedáva zmysel....nádej by mala byť všade, tak prečo ju každý okolo ničí?
And I try...all the time, and pray, I pray single day for revolution....modlím sa za revolúciu v tomto svete, kde každý ničí nádej a lásku a milosť, aby musel človek o milosť a všetko to bojovať, aj keď by to malo byť samozrejmé. Modlím sa za revolúciu v tomto svete, kde každý ničí sny toho druhého, aby ten druhý bol od prvého závislý a keď prestane ten prvý ničiť sny toho druhého, tak mu ich začne plniť, aby mu bol ten druhý vďačný...Pritom ten druhý bol schopný plniť si ich od samého začiatku...ale viete, manipulatívnosť...tá vie s človekom urobiť divy...dokonca dokáže toho človeka v ňom zabiť. Znovu sa pýtam: O čo vlastne ide?
Mám 25 a stále som sa nedostala do žiadnej škatuľky. Povedali mi, že som už v jednej mala dávno byť. Vyberám, ktorú. Či úspešná, cieľavedomá, spoločenská sebavedomá žena, ktorá ma všetko na háku, riadi sa vlastnými predpismi, či nejaká šedá myška, ktorá počúva všetko to, čo jej hovoria...či ktorú škatuľku mám vlastne otvoriť? Ja ani neviem, ktoré mám ešte na porúdzi. Otváram jednu po druhej a nerobí ma to šťastnou. Nemôžem si vyrobiť vlastnú? O čo vlastne ide?
Mám 25 a stále niečo odo mňa očakávajú. Majú zoznam vecí, ktoré chcú. Jeden zoznam som im chcela poslať aj ja. Taký kde je to, čo chcem ja. Ale svedomie mi to nedovolilo. Povedalo mi: Nebuď blbá. Neplním im ten zoznam ani z polovice. Aj keď sa snažím. Už začínam rozmýšľať, či to preto, že mi to svedomie odmieta byť blbé, keď ja sa už snažím blbou byť...Už ani neviem, o čo vlastne ide...
Mám 25 a ešte žiaden z cieľov som nedosiahla. Pýtam sa každý deň samej seba. Prečo? Odpovede sa nedočkám. Lebo sama neviem, čo za ciele som vlastne mala. Či som nejaké mala. Čo je vlastne cieľom bytia? Veď to píšu všade. Každá druhá knižka, každý druhý časopis vám povie a poradí, čo máte robiť. Kurník a ja sa v ničom nevidím. O čo teda ide?
Poznám jedno dievča. Tiež má okolo seba všetkých, ktorí niečo od nej čakajú, chcú, hovoria jej. Ona sa snaží plniť sny druhých. Pýtam sa samej seba, či mám aj ja. Každá bunka môjho tela sa bráni. Veď to ide proti ľudskosti. Toto počúvam, túto vetu, všade. Zaujímavé, že vo svete, kde sa ľudskosť zabíja...Existuje vôbec? Či to je už historizmus? Pretože ho používajú na pomenovanie niečoho, čo už zničili...možno len o tom nevedia. Takže to možno ani historizmus nie je, skôr utópia...
Povedali mi, že v 25 by som mala mať už rozum. Do prdele. A kde ho mám vziať, kde nikde naokolo nie je? Možno práve o to ide. Mám si ho vytvoriť. A pýtam sa: Nemám ho? Ako zistím, či ho vlastne mám? Kto toto určuje? Prečo toto hovoria tí, čo očividne zabudli, že sú ľuďmi?
25 years and my life is still, trying to get up that great big hill of hope for a destination...Kde mám tú záverečnú destináciu? Všetci to vedia. Len ja nie. Hluchá, slepá....arogantná voči cieľom okolia...pretože neviem, kde má môj život skončiť...
Mám 25 a nechcem, aby moja dekáda skončila tak, ako začala a kde je teraz...Už viem, totiž, o čo ide....
