Toľko "kontroverzná" matka Tereza potraty, rovnako ako každý katolík, odmietala. Vo svojom vyhlásení v roku 1979( myslím, že pri preberaní Nobelovej ceny) jasne povedala, že potrat je popretie tej lásky, ktorá je potrebná. Namiesto toho, aby štáty podporovali mladých ľudí, rodiny, venovali sa zlepšovaniu ekonomiky, morálky, poskytli mladým ženám priestory na výchovu detí, aby ani jednej neprišlo na um niečo také, ako je potrat, robia pravý opak.
V dnešnom svete, najmä v ekonomicky vyspelejších krajinách, je potrat vecou verejnej mienky. Doslova rozdelil štát na dva názory. Jedny sú úplne proti potratom, druhí sa zubami nechtami držia názoru, že to, či si žena nechá dieťa vziať, je jej vlastnou vecou, vlastným rozhodnutím a že sa vlastne nič nedeje. Práve to je dosť diskutabilné.
Ako kresťania máme právo na výber. Na slobodné rozhodnutie. Otázne je potom, aké následky to pre nás má. Slobodne konať a rozhodovať sa je správne. Nie sme otrokom a vlastníkom nikoho. Ale myslel niekto na tie ženy, ktorých sa potrat týka?
Elena a Jana sú kamarátky, spolužiačky na výške. Obe otehotneli v rovnakom čase. Obe neplánovane. Jedna však šťastie donosiť dieťa nemala a potratila v prvom trimestri. Druhá sa rozhodla pre potrat hneď po tom, čo sa o tehotenstve dozvedela. teraz obe plačú. Jedna preto, že dieťa chcela a prišla oň, druhá preto, že jej povedali, aby ho nechcela. Nik jej nepovedal, aby si ho vziať nedávala. Nechali to na jej rozhodnutí. Čo je správne, ale prehliadli fakt, že v období, keď žena otehotnie, býva v kritickej fáze, kedy potrebuje jedno: podporu. Je to pre ňu niečo nové, neznáme, veľakrát stresujúce. Zvíťazil strach, úzkosť, depresie. Pretože nepocítila podporu okolia. Obe plačú, pretože stratili dieťa. Jedna bez vlastného pričinenia, druhá z vlastného rozhodnutia a teraz cíti vinu.
Zamýšľam sa aj nad tými ženami, či dievčatami, ktoré otehotnejú po znásilnení. Sú mnohé, ktoré si bábätko nechajú. Povedia si, že predsa to maličké za to nemôže. Sú hrdinkami. Sama si neviem predstaviť, ako by som sa cítila. Potom sú také, ktoré to psychicky nezvládnu. Sú v rozpore vnútorne so sebou. Ja sa pýtam: Kde je podpora okolia?
A čo ženy, ktoré otehotnejú a sú v ekonomicky nepostačujúcej situácii? Kde je pomoc štátu, istota pre ne, že sa o ne niekto postará?
Otázna je aj podpora rodín a priateľov žien, ktoré sa do rozhodovania dostanú. Poznám osoby, ktoré sú schopné povedať: Nerieš to. Veď budeš mať ďalšie. Nie je to trošku nezodpovedné? Najmä, ak uvážim, koľké rodiny sa snažia dlhé roky o bábätko. A je tu niekto, kto má to šťastie a napriek tomu si ho nechá vziať.
Vždy riešime najskôr dôsledky, až potom prevenciu.Potrat nie je to, na čo žena po otehotnení myslí ako prvé. Práve materstvo je to, čo ženy tak krásne odlišuje od mužov. Je to privilégium. Zastávam názor ( a za to príde na mňa kameňovanie), že potrat je vraždou dieťaťa. Silné slová, ale podľa môjho uváženia a názoru pravdivé. No zároveň zastávam názor, že je to vražda, ku ktorej vo väčšine prípadov dotlačí ženu spoločnosť. Či už blízke okolie svojou činnosťou, alebo doslovnou nečinnosťou. Tým sa stávajú spoluvinníkmi. No kto tu bude sudcom?
Raz mi jedna moja kamarátka povedala, že ak by otehotnela teraz, rozmýšľala by, či si nechať bábo vziať. Rezolútne som sa proti tomu postavila. Nedbajúc na môj osobný život, pomáhala by som jej. A - za toto príde na mňa ďalšie kameňovanie - považujem dieťa za dar, nie za problém. Problém je v spoločnosti, ktorá sa na dieťa ako na problém pozerá.
A to, že sa z potratu robí predvolebná, či reklamná kampaň? Svedčí to o tom, kam tá spoločnosť speje....Zo života sa odjakživa robí vec verejného hospodárenia.
Pekný deň všetkým
