Na tej globálnejšej úrovni totiž ľudia akosi prestali riešiť, či má krajina prezidentku, alebo prezidenta. Alebo premiérku, či premiéra. Tejto problematike sa nedávno venoval aj The Guardian. Riešil problém akceptácie leaderiek v spoločnosti. Čo je prekvapujúce, najviac žien si volia ľudia v krajinách Blízkeho východu, Južnej Ameriky, USA a Afriky. Európa mierne zaostáva, ale nie veľmi. Veď aj taký Paríž, Barcelona, či Madrid majú, alebo mali na čele ženu. Slovensko sa radí k tým európskym krajinám, kde to až tak bežné stále nie je. Prečo?
Možno je to tým, že napriek všetkým snahám, akosi ženy nemajú potrebu stáť na čele nejakej inštitúcie. Pre mnohé je to nepredstaviteľné. Či je to strachom, alebo nedôverou v seba samú? Možno aj áno. Čo ma prekvapilo však je, že od mužov majú ženy smerujúce na vedúce k vyšším pozíciám, či dokonca vedúcim pozíciám, väčšiu podporu. V niektorých krajinách určite. (Viď Kanada)
No nájdu sa aj také ženy, ktoré po nástupe na pozíciu hlavy mesta, kraja, či štátu zažijú od mužov knockout. Urážky, ponižovanie, podkopávanie autority. S týmto všetkým sa mnohé z nich musia v prvé dni po zvolení do funkcie vysporiadať a vyrovnať. A keď sa to dostane do sveta, je logické, že mnohé dostanú strach.
Možno by bolo potrebné si uvedomiť, že nie, žena na vedúcej pozícii neznamená prúser. Možno stačí si uvedomiť, že aj iný rozmer a iný pohľad na vedenie štátu, mesta, či krajiny, ak je efektívny, môže skôr viac prispieť k zlepšeniu situácie a najmä ekonomiky. A že skutočnosť, že na tom istom mieste predtým bol muž, neznamená, že nastáva koniec sveta a že efektivita možná nie je. Najmä, ak tam predtým ani nebola.
Ono ten svet potrebuje predsa len dvoch. Muža, aj ženu. Ak budeme naďalej prenechávať všetko len jednej strane spoločnosti, nedivme sa, že ostáva naďalej jednotvárna.