Aj vám niekedy táto myšlienka napadla? Mne napríklad ešte aj dnes. Čakám na autobus, trasiem sa od zimy. Okolo mňa prejde mierne zohnutá pani, ktorá vlečie pred sebou nákupný vozík plný starého oblečenia a na sebe mám oblečenie, ktoré síce k sebe neladí, ale zahreje. Aspoň myslím. Neskôr prejdem okolo postaršieho pána, ktorý sedí na lavičke a kŕmi holubov. Neviem, ako iní, ale ja sa vždy nad takýmito prípadmi pozastavím. V momente, ako som sa triasla od zimy, som sa triasť prestala. Prečo? Pretože som si uvedomila, že narozdiel od týchto ľudí, ja mám kam ísť. Moja zima potrvá krátko. ich zima trvá, až kým nepríde leto...A potom celé dookola odznovu...Nie je to len o tom, či máme čo jesť a či nám nie je zima. Je to celé aj o tom, či si vážime, že niekoho máme. Rodičov, priateľov, súrodencov, príbuzných...Pretože aj keď sa nám môže stať, že nie vždy budeme mať vlastné bývanie, či peniaze na stravu, stále máme ľudí, ktorí nám pomôžu...A s ľútosťou v srdci si pomyslím, že títo ľudia takých ľudí asi už nemajú...Možno by sme si mali vážne začať vážiť aj maličkosti...nielen o tom stále vravieť, ale to aj učiniť.
Tak som podišla k pánovi, panej a potisla som im do rúk pár drobných. Nie preto, aby som ukázala, že mám. Ale preto, lebo som si povedala: Ja mám blízkych. Mám kam ísť. Som mladá, som zdravá. Tie peniaze tu boli, sú, aj budú. Do hrobu si ich nevezmem. O peniazoch svojim vnúčatám vravieť zážitky nebudem...Ale pokoj v srdci, ten nech je tu so mnou stále...