Sara Obeidat: "Prosím, prestaňte nazývať vojnu v Sýrii občianskou. Na občianskej vojne sa nezúčastňuje Irán, Sýria, Rusko, či USA.."
Sara je reportérkou, ktorá situáciu v Sýrii podrobne sleduje. Nemôžem s ňou nesúhlasiť. Občianska vojna v Sýrii sa už dávno nemala nazývať občianskou. Ale nie o tom som chcela. O inom. O tých, ktorí celé toto vojenské ťaženie prežili a napriek tomu stále visí nad nimi otáznik, či ešte prežijú aj povojnové šialenstvo. Civilistoch.
Je totiž zrejmé, že napriek tomu, že podľa médií máme víťaza boja o Aleppo ( aj keď, ako jeden publicista správne poznamenal, výhra bitky neznamená vyhratú vojnu), máme aj porazených, ktorí s touto vojnou až do chvíle, keď im nad hlavami nezačali lietať vojenské lietadlá a Assadove vojská nezačali prepadávať byty jednotlivých rodín, ale aj jednotlivcov, nemali nič spoločné. No prišla chvíľa, kedy sa stali súčasťou a nie dobrovoľne. Tisícky a tisícky mladých mužov, otcov, chlapcov zastrelených na mieste len za to, že sa pokúsili utiecť pred náletmi, stovky zranených, ktorí sa nedočkali zdravotnej pomoci, ktorá nikde na blízku nie je. Streľba všade naokolo, aj keď mesto už padlo do rúk provládnym silám. Strieľalo sa všade a na každého, bez ohľadu na to, či šlo o dieťa, dospelého, ženu, či starého človeka.
Ešte včera podvečer médiá chybne informovali o evakuácii civilistov, no až dnes ráno prišla prvá správa o tom, že sa také niečo má diať. Ulice plné mŕtvych tiel, dieťa drží v náručí dieťa, obaja stratili rodičov.
Tak sa pýtam. Vážne tu môžeme hovoriť o víťazstve? Ja viem, vojna je zlá. Ale keď sa už hovorí o víťazoch, nezabúdajme aj na porazených. Pretože nech by vyhral ktokoľvek, je jasné, že na civilistoch sa odzrkadľuje prehra ľudstva, ktoré nebolo schopné v sebe zachrániť humanitu a dopustilo, aby sa niečo podobné ešte niekedy udialo..